Väčšinou, keď sa vozím taxíkom, nepoviem ani pol slova, ale vďaka Monike som mal fakt dobrú náladu, tak som sa začal s taxikárom rozprávať. Ani neviem ako ale zrazu som mu rozprával o tom, ako som prešiel menší konár, ktorý spadol počas búrky a zapichol sa mi vpredu na maske. Nestálo by to ani za zmienku, keby ma hneď na to nezastavili poliši, ktorí sa určite náramne potešili, že chytili nejakého opilca, ktorý prechádza cez kríky, čo sú popri ceste a vozí sa s nimi po celom meste. Fakt ich to náramne pobavilo, smiech ich prešiel až keď mi dali fúkať a svietila tam nula. Aj ten taxikár sa z toho smial, keď som mu to dopovedal.
Kým ma doviezol domov, bola už fakt tma a väčšia zima, ako keď som nastupoval. Všimol som si, že v snehu sú stopy po pneumatikách vedúce ku garáži. Došlo mi, že už priviezli auto zo servisu. Celkom som sa potešil, lebo bol piatok a povedal som si, že by som šiel aj niekde von.
Vždy, keď sa vrátim takto podvečer zo školy, som fakt hladný. Našťastie na môj žalúdok stále myslela moja mama. Takže kým som si dal dole kabát vedel som, že v kuchyni ma bude čakať prikrytý tanier a nemýlil som sa. Ukrývali sa tam obložené bagety.
Kým som sa najedol, bolo už šesť a pomaly ma prechádzala chuť niekam ísť. Vyšiel som do svojej izby a zapol si počítač. Peťa mi zase nenapísala, nič nové, povedal som si.
Zo všetkých vecí na internete nenávidím najviac Facebook. Dokonca som si aj vymazal účet, ale vďaka vysokej škole som bol nútený spraviť si úplne nový. Našťastie neparím k tým úchylom, čo potrebujú mať vyše dvesto priateľov, a tak som ich počet držal presne na päťdesiatke. Ani to nezastavilo tú nechuť čítať kraviny na ploche typu: „ ;) premýšľam nad tým všetkým aký to má význam ... ;)“ plus pesnička, ktorá s tým nemá nič spoločné. Celkovo neznášam modernú hudbu, väčšinou sú to fakt čisté sračky typu Nicki Minaj alebo Lil Wayne.
V tom mi napísal Juraj Bush. Juraj alebo Ďuri, ako ho všetci volajú, bol môj spolužiak zo základnej školy. Od strednej sme sa moc nebavili, ale sem tam sme išli niekam von.
Napísal „Čau Sebo, nejdeš na pivo?“
„Nazdar, no na pivo ani nie, pretože sa mi nechce brať taxík“. Od rána som šiel už na dvoch „ale len tak sadnúť a pokeckať by som išiel. Kam vlastne chceš ísť?“
„Asi pôjdeme do RF, je tam akcia Rock and Roll.“
Táto veta mi vlastne povedala tri dôležité veci. Za prvé, že ide s partiou, tá sa skladala prevažne z Jurajových spolužiakov zo strednej, čo boli ľudia, s ktorými som si vôbec nerozumel plus zopár spolužiakov zo základnej, s ktorými som si nerozumel o nič viac. Za druhé, že idú do Rockfabrick. Nenechajte sa pomýliť menom, je to skôr hnusný disco klub, kde hrá hudba tak nahlas, že je niekedy zložité počuť svoj vlastný rozum, teda úžasné miesto pre ľudí, ktorí svoj rozum nepočúvajú alebo ho skôr vôbec nemajú. No a za tretie, že za slovom akcia Rock and Roll v spojení s rockfabrick sa ukrýva ešte viac hlasnej tuctovej hudby. Zrazu sa vrátila chuť ísť von, tak som mu povedal, že tam prídem okolo deviatej.
Keďže som mal ešte pár hodín, tak som si išiel čítať knihu. Bola to kniha od Andreja Sapkowského o zaklínačovi menom Geralt. Veľmi sa mi páčila, pretože ten Geralt bol fakt skvelý chlapík. Kedykoľvek ho niekto nasral, tak ho len rozsekal mečom a to z neho nerobilo úplne kladnú postavu, ale nebol ani zlý. Bol skôr typ takej sivej postavy. Istý čas som rozmýšľal o tom že si nechám prefarbiť vlasy na strieborno bielo ako ich mal on. Fakt. Ale potom som si povedal, že by tomu nikto nerozumel.
Čas plynul, tak som sa obliekol, dal som si tričko, športové sako a rifle. Zase som si dal svoj smiešny ale teplý kabát. Vonku padal ťažký sneh. Naštartoval som auto a išiel do mesta kde bolo Rockfabrick. Šlo sa mi fakt naprd, to vám teda poviem.
Cesta mi trvala polhodinu, čo je asi dvakrát toľko ako obvykle. Kým som zaparkoval auto, všimol som si rad, ktorý čakal na to, aby sa mohli dostať dnu. Možno by tam žiadny rad nebol, keby z neviem akého dôvodu nechodili von skupinky teenagerov iba v tričkách a niečo riešili a pokrikovali na seba nadávky, ako keby tam boli úplne sami. Tie divné náramky na ruku, čo vám zalepili z toho dôvodu, aby vedeli či ste zaplatili vstupné, dnes lepil ochrankár, ktorý vyzeral ako zo zlého fitness časopisu. Už na prvý pohľad mi bol absolútne nesympatický, navyše keď mi tú sračku lepil na ruku, uškeril sa. To pretože som strašne chudý, pravdepodobne mal pocit, že to ho robí vo všetkých ohľadoch lepším odo mňa. Znechutený som vošiel dnu, kde asi bolo asi päťsto stupňov a puch. Puch neskutočne odporný zo všetkých tých spotených ľudí na parkete, kde skákali a štopali do seba. Dokonca to má aj nejaký názov, ale ani za boha si neviem spomenúť aký. Fakt.
Juraja Busha som našiel na stole vpravo od baru. To ma celkom potešilo, pretože ten stôl bol presne oproti parketu, ale zo všetkého najlepšie bol najďalej od parketu a dalo sa rozumieť aj tomu, čo rozpráva človek meter od vás. Vyzliekol som si ten svoj smiešny kabát a zavesil ho na stoličku. Pri stole som poznal iba Juraja a Radku Stodden. Radka nebola veľmi pohľadné dievča. Mala krátke vlasy s veľmi zlým melírom, smiešne malý nos, pehami poďobané líca a k tomu všetkému bola ešte dosť pri sebe. Bolo to však užasne veselé dievča, ktoré ma vždy vedelo rozosmiať. Už niekoľko rokov hrala len tak v miestnom divadle a keby ste sa opýtali mňa, bola lepšia ako väčšina herečiek, ktoré hrajú v tých slovenských sračkách. Samozrejme, na Vysokú školu múzických umení ju nezobrali. Sám som niekedy uvažoval o tom, že si tam podám prihlášku na réžiu, ale nakoniec som to neurobil.
Pri stole sedel ešte akýsi pár a amatérsky kulturista. Zobral som stoličku a sadol som v úplne voľnej časti stolu, aby nesedel nikto príliš blízko pri mne. Ten pár bol extrémne divný. Ona bola pri sebe a v tvári nie moc pekná tiež mala strašne mastné vlasy a on vyzeral ako keby bol opitý, aj keď ešte nič nevypil. Čo však bolo divné bol, fakt že po sebe celý čas kričali a nadávali si. Nieže by sa práve hádali, proste sa len tak bavili alebo čo.
„Čo vám objednám ľudia?“ Duri vždy musel objednávať bol to jeho zvyk. Dosť debilný zvyk,
ja viem. Všetci chceli pivo až na mňa.
„Džús, to je jedno aký.“
Vyzbieral peniaze a šiel objednať. Nechcel som tam len tak mlčať, tak som spustil na Radku „Tak čo, podávaš si aj tento rok prihlášku na vysokú školu?“
„Nie, dlabem na to, teraz mám džob a celkom zarábam.“
„Nevedel som, že robíš.“ Fakt som to nevedel, ale ani som sa moc nezaujímal „A kde vlastne?“
Začala tak smiešne cvičiť s rukou, ako keby ju bolela, a pozrela sa k baru „V jedom hoteli robím tam animátorku.“
„To znie super, baví ťa to?“
„Jasné je to fajn a celkom slušne platia.“ Po tejto odpovedi už mi fakt došli otázky, tak som zmĺkol a očami hľadal Duriho. Po chvíľke mlčania a pozorovania rôznych nedokonalostí na stole a zelenom obruse, ktorý bol v strede spálený. Napadlo ma či sa ten čo to urobil nudil tak ako ja teraz. Za okamih som zbadal Duriho ako sa vracia. Keď išiel okolo poťapkal ma po pleci a sadol si. Zhlboka sa nadýchol, ako keby šiel povedať niečo extrémne dôležité: „Hneď tu bude čašníčka, objednal som aj čipsy.“
Zrazu som proste len tak zatúžil vidieť padajúci sneh, tak som povedal: „Idem trochu na vzduch“.
Nezobral som si ani svoj kabát a len v košeli som vyšiel von. Keby som fajčil, toto by bol moment na to, aby som si zapálil. Fakt.
Ešte stále snežilo no už omnoho slabšie ako pred tou polhodinkou čo už som tu trčal. Všade navôkol sedeli teenegery, väčšina len tak fajčila v skupinkách no videl som tam aj zopár párikov čo riešili svoje vztahy alebo čo. Všetko som to len tak sledoval ignorujúc chlad čo sa mi zaríval až do kosti. Asi za pätnásť minút som už všetkú tu zimu nezniesol tak som sa rozhodol som vrátiť dnu. Bol by som si šiel aj sadnúť späť ku stolu, ale zbadal som svoju spolužiačku zo strednej Dianu. Sedela na stoličke pri bare. Hoci mala prefarbené vlasy na blond s pôvodnej hnedej, aj tak som ju okamžite spoznal. Už som stál skoro vedľa nej keď sa v otočila sa a všimla si ma.
„SEBASTIÁN!“ skríkla.
„Ahoj Diana.“ spočiatku som si myslel, že bolo fajn vidieť ju po tak dlhej dobe. Na strednej zvykla vedľa mňa sedávať.
„Tak dlho som ťa nevidela, čo vlastne robíš a kde si?“
Ukázal som na miesto, kde bol Duriho stôl. „Tam.“ skôr než som stihol čokoľvek dopovedať ma prerušila.
„To som nemyslela. Chcela som vedieť či študuješ, alebo niekde pracuješ.“
„Hej študujem. Nudožment.“ Dal som jej pauzu na to, aby sa zasmiala, ale asi to nepochopila alebo to proste nebolo vtipné „To je manažment, moc ma to nebaví, vieš? Čo ty?“
„Ja som bola v Prahe. Pracovala som tam v jednom bare.“
Ak existuje mesto, ktoré na tomto svete nenávidím najviac, tak je to Praha. Nie len kvôli pesničke "Praha žije". Nenávidím už len fakt, že všetci to mesto milujú a hovoria o ňom ako o raji na zemi, hoci všetko čo tam dokázali, bolo opiť sa a v noci stretnúť viac opitých ľudí, s ktorými sa šli ešte viac opiť. Takže som mal presnú predstavu toho čo Diana robila.
„To je super,“ nasadil som si svoju masku.
Vtom ako keby sa jej rozžiarlili oči a spustila „Spoznala som tam kopu skvelých ľudí...“ Toto bol bod, kedy som proste vypol a nepočúval niekoľko minút. V skratke: Niekoľko chalanov, s ktorými spala, spolubývajúce, pri ktorých by ste cítili, že vám pomaly klesá IQ (a s ktorými si ako inak Diana výborne rozumela) a zopár pouličných umelcov zahŕňajúc tých chalanov, s ktorými spala.
Keď konečne skončila, opýtal som sa: „S kým tu vlastne si?“
„So svojím milencom,“ ukázala smerom k jednému zo stolov. Bol to asi dvadsaťdvaročný chalan, čo mal hlavu vyholenú po bokoch ako vojaci. V Rockfabric sa jemu podobných nachádzalo asi tak stopäťdesiat. Fakt.
Vtom Diana dostala ten najdebilnejší nápad večera: „Zoznámim ťa s ním.“
Chcel som vykríknuť nie, ale stál už vedľa mňa a natiahol ruku, aby mi ju podal.
Vtom som si predstavil, ako mu rozbíjam pohár, ktorý bol na bare o hlavu. Potom by som sa len tak otočil, akože sa nič nestalo a odišiel.
Podal som mu ruku „Ja som Sebastián.“
„Teší ma, ja som“ idiot „Marek.“ Uškrnul sa ako keby to pre mňa mala byť úžasná česť, že ho poznám. Potom sa otočil k obsluhe „Jednu whisky s ľadom.“ barman zobral pohár naplnil ho ľadom a do toho nalial whisky sýto hnedej farby.
Asi chcel aby som si myslel, aký snob to je, no kabát, ktorý mal na sebe za veľa nestál to vám teda poviem.
„Dáš si niečo aj ty, Sebastián?“ opýtal sa ma.
„Nie, už mám objednané, keď už som pri tom, idem si sadnúť späť. Tak zatiaľ.“ Otočil som sa a odkráčal som smerom k Ďuriho stolu.
„Potom sa ešte stav,“ zakričala za mnou Diana.
Kým som sa vrátil, skoro všetci mali vypité svoje pivá, čipsy už dávno zmizli a ten amatérsky kulturista tam už nebol ani Radka.
„Kam zmizla Radka?“ opýtal som sa Ďuriho.
„Šla za nejakou svojou kamarátkou, ktorú tu zbadala,“ povedal smutne.
Tak som si teda sadol a konečne sa napil svojho džúsu. Jablkový, chutil celkom dobre. Bol som taký smädný, že som ho celý vypil naraz, prázdnu fľašku som nechal na stole. Zrazu sa ten z toho páru začal smiať na tom, čo pijem. Len som sa usmial a v hlave som si povedal, že by som sa mohol začať smiať na tom, s čím to chodí. Po chvíľke sa Ďuri rozhodol, že ide domov, zvažoval som, že by som tiež išiel, ale ešte sa mi nechcelo, tak som si objednal ešte jeden džús a šiel sa pozrieť na parket. Nikdy netancujem. Fakt.
Len sa tak opriem o stenu a sledujem, ako ľudia tancujú. Viem že to musí znieť divne ale je to strašne zaujimavé len tak to všetko pozorovať. Hej má to aj svoje negatíva a to ten neznesitelný puch z desiatok spotených tiel. V tom vôbec neviem prečosom si zrazu predstavoval ako tam niekde tancujem s Peťou. V tej predstave sme sa smiali a boli sme celkom šťastní. Zistil som, že mi strašne chýba. Rozhodol som sa, že jej napíšem, keď prídem domov. Chvíľku trvalo, kým ma prestalo baviť sledovanie tancujúcich ľudí. Už som aj dopil džús, tak som sa rozhodol, že vrátim fľašku na barový pult, vezmem si svoj kabát a pôjdem domov. Pri bare ma však zastavil Dianin frajer Marek. Vedľa neho stál asi jeho klon, lebo mal rovnaký kabát, rovnaký vojenský zostrih a aj opálenie zo solárka mal na rovnakom stupni. Diana našťastie nestála nikde okolo.
„Čo to piješ, prosím ťa?“ povedal Marek „Pi whisky!“ Stupídne sa zasmial a pozrel sa na svoj klon, aby sa začal smiať aj ten. Klon vycítil túhu svojho brata a začal sa smiať. Najradšej by som Marekovi s tou prázdnou fľaškou od džúsu udrel po hlave, no vtom som si všimol, že jeho whisky zmenila farbu. Bola podstatne bledšia ako keď mu ju nalievali a moc mu z nej tiež neubudlo. Potom mi to doplo, ľad sa mu za tú dobrú hodinu čo som ešte sedel pri Duriho stole a pozeral sa na parket roztopil a on si len tak s vodo-whisky ovlažoval pery. Celkom s chuti som sa zasmial, čo si asi vysvetlil, ako že dám na jeho radu a odišiel po svoj kabát.
Vonku už prestalo snežiť a aj cesty boli odhrnuté, tak sa mi šoférovalo dobre. Nemohol som sa zbaviť pocitu nadšenia z toho, že napíšem Peti. Ako náhle som zbadal náš dom vedel som ,že všetci už spia, všade bola totiž tma. Možno by som bol niečo aj zjedol, ale okamžite som jej chcel napísať, niečo milé ,čo by ju potešilo a usmiala by sa keby zbadala tú správu. Dokonca som si ani nevyzliekol kabát.
Keď som však otvoril jej profil, mala už novú fotku. Stála a srdcervúco na nej objímala svojho nového priateľa. Bol to ten typ fotky, čo má milión „páči sa mi“ a ďalší milión komentárov typu „ste spolu krásni, fakt vám to prajem“. A mne sa práve svet obrátil naruby. Vedel som, že je to hlúposť, ale aj tak som to chcel. Otvoril som chladničku, vybral fľašu na pol plnej vodky a vyšiel von do snehu.