blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG kudusjudas
ČLÁNKY
DISKUSIE
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
kuduš judaš



Prvé prednášky
pridal kuduš judaš 2.5. 2013 o 8:54



 

            Keď som ráno vstal, cítil som sa, ako keby my chýbala duša. Necítil som absolútne nič, hoci už o pár hodín mal začať druhý semester a prvé prednášky, z čoho by logicky vyplývalo aspoň znechutenie, ale ani to sa nedostavilo. S Peťou sme sa už pár dní neozvali jeden druhému, takže som sa neváľal v posteli, ani si nepredstavoval žiadne romantické kraviny, miesto toho som hneď vstal. Obliekol som si bielu košeľu a dal tenkú čiernu kravatu, čierne džiny a zišiel som dole, aby som sa naraňajkoval. Doma už nikto nebol, tak som si dal s prípravou raňajok načas. Opražil som zopár vajíčok, natrel toast maslom a spravil kávu. Auto bolo ešte stále v servise, tak som si zavolal taxík. Vonku bola strašná zima a na cestu autobusom som ani nepomyslel, hlavne nie ráno. S taxikárom som neprehovoril ani slovo. Proste sa mi nechcelo ako väčšinou.

            Keď som dorazil, hádam všetci už boli v aule. Čakal som, že po prvom semestri vypadne podstatne viac ľudí, ale ostal som sklamaný. Stále ich tam bolo vyše sto. Bolo mi z toho zle, fakt. Vždy, keď som prišiel takto neskoro, nevedel som, kde si mám sadnúť. Väčšinu som nepoznal a zvyšok som nemohol vystáť. Nakoniec som našiel Simonu Emerson. Sedela v treťom rade, odkiaľ sa dalo dobre vidieť na to, čo sa prednáša. So Simonou sme chodili do rovnakej skupiny na cvičenia. Bolo to také nenápadné dievča. Skoro vždy zle oblečená, ale za to milá, tiež však vedela mať svoje momenty, kedy som s ňou proste nemohol hovoriť o ničom.

            „Čau, máš tu voľné?“ opýtal som sa to, pretože zvykla sedieť vedľa Jana Bartha, tento krát tam však nebol. Vedel som, že s ním chcela niečo mať, ale on jej city nezdieľal.

            „Hej, sadni si.“

            „Kde máš Janka?“ povedal som to tým svojím poloposmešným tónom, pretože som ho neznášal.

            „Neviem, kde sedí Janko.“ Bolo mi jasné, že ten tón nepostrehla.

            „Čo vlastne máme prvé?“

            „Manažment,“ povedala z hlbokým povzdychnutím. Nikdy som nevedel, čo práve máme, preto som sa jej to vždy pred prednáškami pýtal.

            Nevedel som, čo bude  ktorý profesor prednášať, pretože vpredu stáli dvaja a niečo riešili, očividne išlo o premietačku, pretože sa okolo nej točili a stále nešla. Chvíľku na to prišiel vrátnik s káblom a ospravedlňoval sa, že o tom nevedel. Bolo strašne smiešne, ako sa s obrovskou pokorou ospravedlňoval tomu profesorovi, so mnou vždy jednal ako buran, hoci som sa s ním nikdy nerozprával dlhšie ako minútu, keď som potreboval parkovačku, ktoré mal na vrátnici. Po tom, čo kábel zapojil do premietačky, sa ospravedlnil asi stopäťdesiaty krát a odišiel. Bohatstvo, ten vám  vedel byť zrazu slizký!

            Prednáška začala presne, ako som sa obával, najprv sa predstavil ako docent Hrnčiar a pokračoval hrozbami. O tom, ako je vnímavý na prednáškach a vidí, kto chodí a kto nie, kto pozerá film na notebooku a nedáva pozor, kto si lúšti krížovky a kto si zapisuje poznámky. V tomto duchu sa to nieslo asi hodinu, hoci ja som mal pocit, že to bola celá večnosť. Už po tej hodine ste vedeli, o akého strašného mamľasa ide, dokonca spomenul, že bol na vysokej športovec a vie, aké to je -  venovať sa športu a škole zároveň. Vedel som že, tou poznámkou myslí partiu hokejistov, ktorá sedí vzadu. Boli síce len traja ale cirkus ktorý dokázali urobiť bol zrovnateľný s pariou neandrtalcov ktorý sa hádali o štýle lovu. "Nenávidel som tu mizernú zberbu. Bolo jedno, kde ste boli, banda mizerných športovcov vždy držala spolu." Fakt.

            Ku koncu prednášky nám Hrnčiar rozdal papiere a v aule sa zdvihol šum.

            „Nemusíte sa báť,“ povedal, aby upokojil nervozitu v sále „ide len o anonymný vstupný test, aby univerzita vedela porovnať vaše vedomosti na začiatku semestra a na konci.“

            Otázky ukázal na premietačke. Keďže svietilo slnko, nedokázal som to prečítať ani z tretej rady, tak som sa ozval: „Prosím vás, môžete prečítať otázky nahlas, pretože to nevidím ani odtiaľto.“ Ten mamľas len pregúľal očami tak aby som to videl a pochopil, že toto on naozaj nemá za potreby. Nakoniec ich začal čítať tak rýchlo, že som nad odpoveďou na otázku ani nemohol rozmýšľať . Vykašľal som sa na to a nahádzal tam samé kraviny.

            Konečne skončil a všetci sa pobrali na obed. Postavil som sa pred školu a rozmýšľal, s kým pôjdem, keď vtom som zbadal Moniku Rollandovú.

            „Ahoj ideš na obed?“ Povedal som so šálom pred ústami, takže mi bolo ťažko rozumieť.

            „Jasné,“ začala „idem do Marka.“ Marko bola reštaurácia, jedna z troch, kam sme mohli ako študenti ísť. Nechcel som sa jej opýtať či môžem isť s ňou, bál som sa totiž, že to vyznie ako úbohý pokus ako sa jej votrieť. Vtom sa však ozvala: „Chceš ísť s nami?“

            Tušil som, že pod pojmom „s nami“ bude zahrnutá ona a jej kamarátka Nina Cardová. Nina bola asi to najkrajšie dievča, aké chodilo na tú prašivú univerzitu. Mala výrazné zelené oči, dlhé čierne vlasy s ofinou tak, aby jej padala na ľavú stranu od čela až ku krku, chudú postavu a červený kabát ktorý jej sexepíl zvýrazňoval. Keďže o svojich prednostiach vedela, presne podľa toho sa aj správala. Povyšovala sa nad všetkých a zo všetkého najhoršie, povyšovala sa nado mňa a ja som sa cítil bezbranný. Nikdy sme sa netešili pozornosťou toho druhého, preto som nemohol isť s Monikou na obed.

            „Ide aj Nina?“ vyslovil som s obavou.

            „Nie, Ninka išla domov, idem s Mirkou a Dianou.“

            „Mená mi nič nehovoria.“ Fakt mi nič nevraveli. Keď prišli, jednu som poznal z videnia.           Išlo o umelohmotnú blondínu, ktorá mala vždy topánky aspoň na metrovom opätku. Aj teraz, keď bol všade ľad a sneh, make-upom pokrytú tvár, ktorý nanášala asi malou lopatkou. Pamätal som si ju len preto, lebo v prvom ročníku mala strieborno-sivé vlasy. Ja som vtedy akurát čítal Zaklínača a rozmýšľal som, ako by som asi vyzeral, keby som mal sivé vlasy. Tú druhú som vôbec nepoznal, automaticky som ju zaregistroval ako kamarátku tej prvej.

            Tak sme šli na obed. Marko nebol ďaleko od školy, bola to taká malá reštaurácia, zato tam vždy bolo okolo obeda plno. To preto, že tam nevarili najhoršie a na výber bolo vždy z piatich jedál. Sadli sme si hore, ani sme nemuseli dlho čakať. Keď sme si vyberali jedlá a nahlas rozprávali kto si čo dá, z ničoho nič sa ozvala jedna dvojička, ktorá sedela pri vedľajšom stole a povedala nám, že trojka už nie je. Dvojičky som už bral z obrovskou rezervou. Išlo o dve zúbožené, chudobné a zanedbané dievčatá o rok mladšie odo mňa. Vždy za niekým doliezali, pretože mali málo priateľov a tak strácali aj svoju hrdosť, ktorá asi nikdy nebola vysoká. Môže sa vám zdať, že  som teraz odporný a povýšenecký, čo vlastne aj som, ale v tomto prípade to tak nebolo od začiatku. Dvojičky so mnou chodili do jednej skupiny ako Simona Emerson. Už prvý pohľad na ne mi stačil, aby som vedel, že je to jasný sociálny prípad. Od začiatku som bol milý, čo sa u mňa často nestáva. Dokonca som s nimi chodil istý čas aj na obedy, samozrejme nie sám ,vždy zo Simonou a Kate Cranovou. Postupne som si všímal veci ,ktoré nie je vidieť na prvý pohľad, ako ich nechutne pokazené zuby či špecifický zápach, čo mi práve chuť do jedla nepridávalo. Keď tie dve neboli nablízku, Simona a Kate mi rozprávali o tom, ako ich neustále otravujú na internete a že sa im sťažujú, ako im leziem na nervy. To málo mi stačilo, aby som sa úplne osamostatnil, čo sa obedov týka.

            Keďže trojka nebola, ako nás už informovali, tak som si dal steak so zemiakmi. Konverzácia pri obede za veľa nestála, až na Monikinu poznámku o Mirkinej obuvi. To bola tá umelohmotná blondína, čo mala vždy metrový opätok. Opýtala sa jej, či má aj ku pyžamu topánky s opätkom. Samozrejme to nepochopila, ako mala, len sa tak debilne zasmiala a povedala: „Čosi? Vtedy mám tenisky.“

            Po obede sme ešte stále mali asi dve hodiny voľna do ďalšej prednášky. Tak som oslovil Moniku. „Monika máme ešte dve hodiny voľno nejdeš so mnou na koláč?“

            Pozrela sa na mňa a povedala: „Chcela som isť na internát trochu sa vyspať.“

            „No tak poď, pozývam ťa,“ a pekne som sa na ňu usmial.

            „Tak dobre.“

            Ani neviem, ako ale tie dve sa k nám pridali. Kým sme sa vracali smerom naspäť ku škole. Ozvala sa ta druhá Diana. „A kam vlastne ideme?“

            „Do praclíka,“ a ukázal som tým smerom.

            Oproti praclíku stála čokolatéria, kde skoro vošli, pretože Diana a tá blondína dostali chuť na horúcu čokoládu, ale nakoniec som ich prehovoril, aby sme predsa len šli do praclíka. Praclík som zbožňoval kvôli mnohým veciam. Poznal som personál, bola to taká malá cukrárnička, kde sa striedal muž so svojou ženou, vždy boli milí a mali torty a muffiny, tiež kávu. Keď som mal voľno a nemal som čo robiť, tak som chodieval práve tam. Väčšinou sám, aby som si mohol čítať knihy.

            Keď sme si sadli, zobral som si noviny, aby som sa odpútal od konverzácie, ktorú viedli tie dve debilky a Monika . Noviny som si otvoril na strane, kde bolo sudoku. Objednal som si čaj a začal lúštiť. Monika sa asi tiež chcela odpútať od tej konverzácie, lebo si začala lúštiť krížovku, čo bola na tej istej strane kde moje sudoku. Mala ju hotovú fakt rýchlo a tak sa ma spýtala: „Môžem ti pomôcť s tým sudoku?“

            „Jasné,“ celkom ma potešilo, že mi chce pomôcť, pretože som sa zasekol a nevedel som si dať rady ako ďalej.

            Spočiatku nám to šlo, ale neskôr sme sa zase zasekli, vtedy som sa napil čaju a pozrel na Moniku. Ani nie tak na ňu ako na jej krk, mala tam také pekné malé biele chĺpky. Už v prvom semestri boli jej vlasy krátke, ale teraz sa nechala ešte viac ostrihať. Vôbec neviem prečo, ale v tom momente sa mi strašne páčila. Je to taký zvláštny typ dievčaťa, ani opísať to neviem, ale myslím, že by sa vám páčila. S tým sudoku sme sa už vôbec nepohli, tak sme dopili, čo sme mali. Keď sme platili, Monika chcela platiť za mňa, dokonca sa jej to aj podarilo ale strčil som jej dva eurá do tašky tak, aby si to všimla. Dve hodiny skoro prešli a tak sme šli späť do školy.

            Tie ďalšie dve prednášky ani nestoja za zmienku, skoro som zomrel nudou. Fakt.

            Keď celá táto fraška skončila, bolo asi šesť hodín a ja som sa tešil, že už je tento deň z väčšej časti za mnou. Chcel som sa odviezť domov, zabudol som však, že stále nemám auto, lebo je v servise. Tak som rozmýšľal či pôjdem autobusom alebo si zavolám taxík. A takto som čakal pred školou v tom mraze.

            Vtom sa zase zjavila Monika.

            „Kde ideš?“ Ani neviem prečo som sa to opýtal.

            „Na intrák, ale ešte skočím do obchodu niečo si kúpiť. Mám chuť na kaleráb a potrebujem mlieko do kávy“

            Vôbec som nerozumel, prečo chce kaleráb, ale vtom som si spomenul, že som ako malý strašne zbožňoval kaleráb a jedol som ho ako jablká.

            „Pôjdem s tebou, aj tak idem na stanicu, lebo mám auto v servise.“ Vtedy sa vedľa mňa vynorila Nina Cardová v tom svojom červenom kabáte a zase vyzerala bohovsky.

            Pozrela sa na mňa a pozdravila. Zase som v jej hlase cítil niečo, čo som tak veľmi neznášal, ale ani zaboha neviem definovať, čo to bolo. „Monika tak ja idem vidíme sa zajtra, ahojte,“

            „Ahoj, Ninka,“ kričala za ňou Monika.

            Išiel som s Monikou smerom k jej intráku a zároveň smerom na stanicu. Cestou sme sa ešte zastavili v obchode, ale bol to nejaký čudný obchod, kde nemali absolútne žiadnu zeleninu, iba pyšteky a zaváraniny. Zrazu som zistil, že sa mi autobusom vôbec nechce ísť a že chcem byť aspoň ešte desať minút s Monikou len tak sám. „Vieš čo, skočím ta ešte odprevadiť na intrák.“

            „Čo tvoj autobus?“ vyslovila to s obavami, ako keby už žiadne iné nikdy nešli.

            „Pôjdem taxíkom.“

            „Tak dobre, ale ešte skočím do iného obchodu, fakt chcem ten kaleráb.“ Bolo mi fakt smiešne z toho ako veľmi ten kaleráb chce. Tak sme chvíľku išli mlčky a ja som sa len tešil, že som s ňou, hoci vôbec neviem prečo.

            Vedľa intráku mali Billu, tak povedala, že skočíme tam po ten kaleráb. Bohatstvo, mal som chuť jej kúpiť celý kartón kalerábov. Na moje prekvapenie kaleráb bol to posledné, na čo si spomenula. Ani si ho nedala so tašky, len tak ho zobrala za vňať. Boli by ste z nej odpadli, taká bola bohovská. Fakt. Ani neviem prečo, ale bol som zrazu strašne pyšný na to, že som s ňou.

            Kým platila, tak som vyšiel von a zavolal som si taxík. Po chvíľke vyšla vonku s tým kalerábom v ruke. Celý čas so mnou čakala na taxík. Keď konečne prišiel, tak som mal chuť ju objať a poďakovať jej, ale nerobil som to, len som jej povedal ahoj. Keď som si sadol, ešte som jej zakýval a ona odkývala. Taxikár jej tiež zamával a pritom sa zasmial. Po chvíľke sa ma opýtal: „To bola fajerka?“

            „Nie.“

            „Takže nejaká budúca?“ 



Prístupov 1638
Kvalita článku
(90%) hlasov 2

PRÍSPEVKY
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Do snehu
[ 20.8.2013] (príspevkov 2)
Prvé prednášky
[ 2.5.2013] (príspevkov 1)
Depresia
[ 6.2.2013] (príspevkov 2)